Branislav Mezei: Tento rok oslávi 43 a ako inak – v nitrianskom drese

Toto bude tvoja 9. sezóna v rade v Nitre. Chceš to potiahnuť do tej 10.?

Uvidíme, osobne to nerátam. Ale tak som to mal nejako naplánované, že keď sa vrátim domov, tak tu už zostanem a nejako to tu dokončím. Zatiaľ to tak vychádza.

Mnoho hokejistov ide na koniec kariéry ešte do zahraničia, ešte čosi zarobiť. Nikdy si nad tým nerozmýšľal?

Mal som to šťastie, že som mal celkom dobrú kariéru, dobré kluby. Takže som to mal skôr naopak a práveže som chcel koniec kariéry stráviť doma. Rodina, deti, všetci zabývaní, deti chodia do školy, do škôlky. Keby som sa mal niekam sťahovať, tak tam už by som asi nehral hokej. Pre mňa je výhodnejšie byť doma a môcť hrať tu.

Zaujímavé, že keby som sa niekam sťahoval, tak už iba užívať. Je také čosi v pláne? Ak by ste sa sťahovali niekam na pobrežie, tak sa pridám a pomôžem v domácnosti.

To pobrežie je sen aj mojej manželky. (Smiech.) Život ukáže. Ale keď sa nejako usadíte, deti začnú chodiť do školy, do škôlky, na krúžky, malý začal hrať hokej, malá sa tiež čoskoro začne niečomu venovať, potom je už ťažšie, len tak sa zobrať a odísť žiť inam. Som tu spokojný a vždy sa dá cestovať. Takto mi to vyhovuje.

Tak je známe, že máš dom v Chorvátsku, takže sa vieš zbaliť a ísť si na pár týždňov užívať more.

Teraz mám počas sezóny voľno 3 týždne, ale keď nebudem hrať a budem mať viac času, tak si to určite užijem ešte viac. Manželka s deťmi sú tam dva mesiace, pre ne je to super.

Poďme k hokeju, čo ťa na ňom stále baví? V októbri budeš mať 43 rokov a veľa tvojich rovesníkov aj vyzerá inak, aj mentálne je niekde inde. Ako je možné, že stále vládzeš fyzicky, ale že ťa hokej aj mentálne stále baví.

Celý život ma bavilo športovať. To, že aj v tomto veku môžem stále súťažiť, je taký bonus. Samozrejme, tá súťaživosť je dôležitá. I keď ja si už možno niečo dokazujem iba sám sebe, že sa to dá aj vo vyššom veku. Ale aj keby som nehral hokej, stále by som športoval, no možno by mi trošku chýbalo to súťaženie.

Takže telo ti funguje? S ničím nemáš problém? Zaraďuješ do rutiny napríklad viac fyzio cvičení, strečingu apod.?

Snažil som sa to robiť stále, aj keď som bol mladší, lebo je to dôležité. Možno aj to je dôvod, prečo teraz ešte hrám. Ale ako roky pribúdajú, treba viac premýšľať, kedy je tá záťaž ešte produktívna a kedy už nie. Moje telo však v podstate slúži, sem-tam je nejaká maličkosť, ale to bolo, aj keď som bol mladší. S tým treba pracovať, prekonať to. Chvalabohu, nič väčšie, čo by ma obmedzovalo.

Okrem hokeja si na aké športy nájdeš čas?

Bicyklovanie a tenis – to ma baví veľmi. Teraz mám takú novinku, ktorú chcem osviežiť ešte z detských čias – windsurfing. Mám nejakú zostavičku – plachty, dosku, to by som chcel využívať, keď budeme pri mori. S Ivanom (Švarným, pozn. aut.) som vlani skúšal kiting, hoci nie intenzívne, ale tiež je to zaujímavý šport. Samozrejme, aj prechádzky so psom v lese sú fajn. Jednoducho pohyb, hoc aj len s malým si zahrať futbal.

Kde si v detstve robil v Nitre windsurfing?

Tu nie, ale na dovolenkách, keď sme chodievali do Chorvátska. Ako rodina sme tam išli aj na 3 týždne. Otec s kamarátom si sami vyrábali dosky z laminátu, plachty boli nejaké vrecia. Bolo to síce predpotopné, ale na naučenie sa to bolo super. Vtedy som si myslel, ako rýchlo jazdím, ale asi nie. (Smiech.)

Šport máte so sestrou v DNA evidentne po rodičoch.

Áno, áno. Otec hrával volejbal, mamina tiež rada športovala. Myslím si, že je správne, keď rodičia deťom ukazujú, že sa treba hýbať.

Hrával si v NHL, v KHL, v českej lige, v slovenskej lige. Dajú sa tieto skúsenosti porovnávať?

Sú to rozdielne svety. Samozrejme, NHL je na najvyššej úrovni. Ale netreba sa v tom nejako zacykliť. Že hral som v NHL a všetko tam robili za mňa, no teraz som tu a nosím si sám veci. Človek by z toho bol nešťastný, takže sa musí prispôsobiť. To je podľa mňa najdôležitejšie – nezamýšľať sa nad takýmito vecami. Samozrejme, tie rozdiely sú obrovské, financie sú iné, porovnať sa to nedá, ale na všetko sa dá zvyknúť.

Tvoja kariéra je skutočne pekná. Cítiš občas takú vďačnosť za to, že ti to bolo dopriate?

Keď sa teraz zamýšľam nad deťmi, svojimi aj tak celkovo, ako chodia na tréningy, tak si uvedomujem, aké je to sito. A že dostať sa niekam, je fakt ťažké. Vtedy som si to tak neuvedomoval. Hral som hokej, ktorý ma bavil, išiel som nejakou cestou a nakoniec sa to celkom podarilo. Ale keď si človek uvedomí, koľkým sa to podarí, tak si povie, že to bolo úžasné.

Aj počas novej sezóny budeš asi kapitánom, lebo zrejme nikto si netrúfne zobrať ti to céčko.

(Smiech.)

Berieš to ako výzvu a aj ako česť, byť kapitánom tímu?

Áno, beriem to tak. Ale neberiem to tak, že len ja jediný mám túto rolu. Sú tam chlapci, aj ktorí sa vrátili, ktorí majú líderské schopnosti, napr. Čibino. No a vždy je lepšie, keď je v tom tíme viac lídrov. A spolu si musíme pomôcť.

Aká bude nová sezóna?

Keď sa rozprávam s ľuďmi, tak každý dúfa, že bude lepšia. Aj keď nakoniec ten záver uplynulej bol už lepší. Treba sa od toho odraziť. Hoci je vidieť, že ani ostatné mužstvá nespia a posilňujú, takže tá liga bude zaujímavá a ťažká. Náš cieľ je určite hrať lepšie ako minulú sezónu a na vyšších priečkach ako sa hralo doteraz.